| Tančiareň ma roztancovala |
 |
 |
| Napísal Káčatko |
| Sobota, 09 Január 2010 10:12 |
|
Konečne! Konečne sme na javisku činohry Slovenského národného divadla vzhliadli inscenáciu, ktorá tam patrí. Tá hra sa volá Tančiareň. Dovoľujem si povedať, že toto predstavenie pokojne znesie aj tie najťažšie Európske kritériá. Keď človek navštívi podobné predstavenie dostane pocit, že kultúra a divadlo majú predsa len stále zmysel. Tvorcovia sa divákovi ani trochu nepodkladali (ako to v SND býva v posledných rokoch veľmi časté) , ale veľmi umne sa im podarilo vytvoriť ucelené dielo, ktoré prináša silný emocionálny zážitok podporený intelektuálnou katarziou. Priznám sa, že na začiatku som mal pomerne veľa obáv a lístky na predstavenie som sa pokúšal zohnať hlavne kvôli Chudíkovi, aby som ho ešte raz videl na javisku. Obával som sa ako budú ľudia, ktorý majú jasné politické presvedčenie prezentovať a parafrázovať udalosti z našej histórie, ktoré sa dotýkali všetkých a na ktoré existujú vždy aspoň dva názory. Veľmi som sa toho obával aj pri stvárnení rozpadu Česko-slovenska, lebo si myslím, že mnohí sú ešte stále odvtedy urazení. S obdivom a s úctou však musím povedať, že tvorcovia vôbec nementorovali, nesúdili a o to viac bola ich výpoveď ucelenejšia a silnejšia. Patrí im veľká vďaka. Neboli to ani vedci, ani politici, ale umelci, ktorým sa v tomto prípade podarilo citlivo, výstižne, neošúchane a výrazovo absolútne plnohodnotne stvárniť víťazstvá a pády, historické zvraty 20. storočia, ktoré tak často vstupovali do jednotlivých osudov posledných 100 rokov. Za všetky by som vypichol najmä tri momenty. Obdobie Slovenského štátu, kedy sa z našich spoluobčanov zrazu stali druhotriedni ľudia, od ktorých sa všetci odvracajú, nadšenie a radosť 60 rokov, ktoré bolo tak náhle prerušené príchodom “spojencov“ ale i určitý náznak nebezpečenstva do budúcnosti, kedy sa ľudia čo sú iní môžu znova stať nepriateľmi.Trochu mi len bolo ľúto, že v osemdesiatych rokoch nezaznel Elán, ktorý v tých časoch dodával národu nádej a zostáva mi dúfať, že sa tak nestalo kvôli Rážovej politike (lebo hudba je hudba) ale kvôli dramaturgickým dôvodom. Celým dejom sa prechádza okrem iných postava zradcu, ktorý je najprv fašista a potom komunista a v každej dobe len hľadá ako by sa mohla znova narušiť rovnováha a on by znova prišiel k moci. Postavy majú akýsi jeden globálny príbeh, ktorý sa tiahne celou hrou a zároveň sú aktérmi v jednotlivých minipríbehoch. V neposlednom rade ma napĺňala radosť z nastupujúcej hereckej generácie, z prísľubov sa pomaly stávajú jasné obrazy silných hereckých osobností. Je evidentné, že na sebe dlhé roky pracovali, aby teraz ukázali svoj charakter. Za všetkých spomeniem aspoň Kobielskeho, Koleníka, Gavačovú (ktorá ukázala výborný pohybový talent) ale aj Bystrianskeho či Latináka. Nie je ľahké hrať bez slov, ale nie je ľahké hrať ani so slovami a ak aj so slovami príde podobná sila, bude to výborné. |
Komentáre