| Svet ako uzavretá klietka |
 |
 |
| Napísal kreator |
| Pondelok, 26 Október 2009 11:44 |
|
Ako to vlastne s naším žitím v tom to svete je? Naozaj máme toľko slobody ako sa nás všetci pokúšajú presvedčiť. Máme toľko slobody? Nevyberáme si len z danej ponuky a teda vlastne si nevyberáme?
Sadneme si do podniku a ideme si objednať nápoj. Dajme tomu, že z piatich ponúkaných nápojov patria všetky štyri tej istej spoločnosti, tej istej firme. Napríklad Cocacola company. V tom prípade to znamená, že tá rozmanitosť je iluzórna. Je nás mnoho, ktorí si myslíme, že sme nezávislí, ale nakoniec aj tak používame podobné zubné pasty. Smutné to celé začína byť, keď vlastnú identitu spájame so vzťahom k nejakej značke. Zastávanie hodnôt nahradilo prislúchanie k značkám. Miesto ideálov, obľúbených svätých či potešenia z čestného alebo aj divokého života máme obľúbené autá, oblečenie, každým rokom modernejšie a škodlivejšie mobily. Najväčším paradoxom však je, že medzi tou a tou značkou nakoniec ani veľký rozdiel nie je a častokrát už majú rovnakého majiteľa, ktorý umelo vytvára zdanie konkurenčného prostredia. Napríklad taký Volkswagen so svojou Škodou či Seatom. A čo takí politici? Nie je to partia zohratých kamarátov, ktorá svojím spôsobom umelo vytvára zdanie rozdielnosti názorov a pritom si v pohode navzájom tykajú a svojím spôsobom všetci navzájom obchodujú? Spájajú ich spoločné tajomstvá a to je často to najpevnejšie pojivo. Viď napr. keď Dzurinda v roku 1998 pred voľbami tak zabodoval svojím tykaním Ficovi (keď ho nazýval Róbert) a on na to nevedel reagovať, jednak lebo na to nebol pripravený a tiež preto lebo si obyčajne tykali a teda bola to samozrejma situácia z ktorej sa rýchlo nevedel vyviniť. Čoraz viac ľudí má podozrenie, že aj tie ich rozhovory či diálogy v médiách majú svoje vlastné pravidlá a dohody. Áno ideologické žvásty hovoria, ale nikto na nikoho nič nevyťahuje a ak by chvíľami aj stratili nervy tak sa opanujú lebo vedia, že potom by sa ich politický svet rozpadol ako domček z kariet. Občas si povedia len akési náznaky, ktorým však bežný človek nerozumie. Malou výnimkou je v tomto Mečiar, ktorý je naozaj zo všetkých najnevyspytateľnejší a najemotívnejší. Sú paradoxy, ktoré sú ako limuzíny v New Yorku, jednoducho sa tam hodia. Neviem však či je to tak aj s paradoxami našej demokracie. Náš život a všade deklamovaná sloboda výberu, ktorú médiá a iné prostriedky predchadzujú obyvaeľstvu sa čoraz viac podobá skôr diktátu. |
Komentáre