spoločnosť Najhoršie je na Slovensku to škatuľkovanie
| Najhoršie je na Slovensku to škatuľkovanie |
 |
 |
| Napísal Ezop |
| Utorok, 16 Február 2010 09:53 |
|
Áno, presne to si myslím. A nie len, že si to myslím, ale mi aj poriadne lezie na nervy to neustále slovenské škatuľkovanie. Niekto povie niečo sociálne už je nechutný Ficovec, niekto niečo pravicové a už zase hnusný Dzurindovec. A voľakedy – niekto pochválil Čechov a hneď bol čechoslovakista, iný ich pokritizoval a okamžite sa z neho stal nacionalista. Toto neustále nálepkovanie je jednoducho znakom nevyspelosti a nedostatku sebavedomia. Všetci ľudia na svete predsa nemôžu mať rovnaké názory. A náš nesúhlas s iným názorom by predsa nikdy nemal prerastať do osobnej roviny. Je predsa celkom prirodzené, že človek svojim vlastným sociálno-psychologickým vývojom a skúsenosťami dospeje k svojbytnému presvedčeniu a prezentuje ho. Diskutujme spolu o veciach, obohacujme sa o iný pohľad, jednoducho počúvajme sa. Akoby medzi nami ešte stále chýbala radosť z rozmanitosti v rámcu jedného spoločenstva. Miesto aby sme tešili zo všetkého čo sa nám podarilo za posledných 150 rokov podarilo (Štúr by bol určite nadšením bez seba), ale zároveň aj rozmýšľali akým spôsobom život na našom Slovensku zlepšiť – a zlepšovať je veru čo, stále hľadáme koho by sme ešte obvinili. Raz sú to tí čo majú iní politický názor, inokedy Rómovia či Maďari. Je to paradox, my Slováci by sme mali byť prví čo sa vedia vcítiť do kože menšiny. Aké to asi je žiť v spoločenstve kde si hocikto dovolí na vás poznámku len preto, že ste Maďar alebo Róm a je to spoločensky akceptované. Aj keby bol v každom národe len jeden spravodlivý (a som presvedčený, že v každom ich je oveľa viac:-) nemôžem paušalizovať. Ja viem, je veľmi ťažké povzniesť sa nad prípadnú osobnú skúsenosť, ak nás napríklad niekto okradol alebo ublížil nám. Skúsme však vtedy náš negatívny zážitok neprenášať na celú skupinu. Odpustime – tým čo to odkážu, sa lepšie žije. Brániť sa to áno, ale tak aby sme neopakovali to, čo bolo páchané na nás. Ako sme sa napríklad cítili my v deväťdesiatych rokoch, keď sme boli v zahraničí a ľudia čo nás nikdy nevideli mali o nás dopredu vytvorenú nepríjemnú predstavu. Alebo stretli niektoré z našich dievčat, ktoré sa spustili pri každom zašušťaní peniazmi a tvrdili, že Slovenky sú... ako to slušne povedať... radodajky... Pokúšali sme sa vysvetliť opak, že to tak nie je, ale na ich tvári bol len vševedúci ironický úsmev typu „ja predsa viem aké sú“ a tak ich skúsenosť s jednou či dvoma ženami názorovo ovplyvnila na celý život. Bojujme s vlastnými predsudkami, otvorme si myseľ a dokážme všetkým naším spoluobčanom, že Slovensko je krajina, kde sa oplatí žiť. A prosím vás, nerobme stále niekoho iného zodpovedného za naše vlastné chyby! |
Komentáre